Slovom proti vírusom - Michal Želiar Lošonský
Viac o projekte Slovom proti vírusom
Úryvok z úvahy Knihy
(21. januára 1996)
Ako by obstáli medzi našimi päťsto prominentmi spisovatelia a umelci? Má ešte tvorca duchovných hodnôt v našej spoločnosti taký význam ako kedysi? Nevymenili sme ho za iné postavy elektronickej doby, tak ako sa dnes aj knihy vymieňajú za videokazety? Má ešte pre nášho človeka básnik alebo maliar také osobné čaro a jeho tvorba takú úctu, akú si zaslúži? Sú tie časy definitívne za nami, keď si milenci vyznávali lásku aj veršami na našich básnikov? Že citovať Hollého, Bottove, Sládkovičove, Rázusove, Kraskove, Smrekove, Novomeského, Žáryho, Mihálikove alebo Rúfusove verše už nepatrí k bontónu inteligentného človeka? Kam speje spoločnosť, ktorá sa obracia chrbtom k vlastnej kultúre a jej predstaviteľom? Keď je jej ľahostajné, čo sa deje napríklad s divadlami? Život nie je iba politika a ekonomika. Pozná sa to aj podľa toho, že vynikajúci štátnici a politici boli vždy kultúrne angažovaní ľudia. Mali živí vzťah k umeniu a literatúre. Keď v päťdesiatych rokoch vyšli na politickú scénu súdruhovia Široký, Ďuriš alebo Bacílek, nemohli rozumieť nášmu človekovi, lebo nepoznali jeho duchovné zázemie, jeho ľudovú či akademickú kultúru. Bez tohto poznania nemôžu dobre fungovať medziľudské vzťahy. A kde tie nefungujú, nefungujú ani sociálne štruktúry. Aj preto bol v nejednej praktickej rovine demokratický kapitalizmus sociálnejší ako totalitný socializmus. A keďže som pripomenul tých troch súdruhov ako odstrašujúci príklad, musím povedať, že takých nekultúrnych politikov bolo dosť aj na opačnej strane. Inteligentný Vlado Clementis vedel, čo hovorí, keď občanov varoval týmito slovami: „Dajte si pozor na slovenského politika, ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani sa len nedovoláva slovenských básnikov.“
O knihách sa hovorím ako o potrave ducha. No práve dnes sa často kupujú knihy, aby sa nimi ozdobil príbytok. Profesor filozofie Patočka nám študentom pripomínal, aby sme si dobrými knihami vyzdobili srdce a ducha.. ani nám to nemusel pripomínať. Nebol som sám, kto neraz celé štipendium vydal len za knihy. Mali sme to už v krvi. Štefan Krčméry mohol už desať rokov po prevrate napísať: „Najväčšou udalosťou v živote tohto desaťročia je nepochybne to, že sa v ňom slovenská kniha stala skutočným majetkom celého národa, všetkých jeho krajov a všetkých jeho vrstiev. Je to pre celý život Slovenska nóvum nesmiernej váhy.“