Vrátenie dôvery

Rozhovor so spisovateľom Antonom Hykischom

Anton Hykisch - slovenský spisovateľ, prozaik, publicista, esejista, dramatik, redaktor a diplomat. S mestom Trnava sú spojené jeho viaceré životné príbehy a stretnutia. Ponúkame vám výber z rozhovoru s touto významnou osobnosťou slovenskej kultúry, ktorý sa uskutočnil na nádvorí Radnice v Trnave 13. júna 2017.

Podujatie pripravili a moderovali Štefan Kuzma a Pavol Tomašovič.

Pavol Tomašovič:

Anton Hykisch, známy slovenský spisovateľ a diplomat už svojím prvým románom Krok do neznáma vstúpil na neistú pôdu slova, hľadania a poznania. Ako zo spätného pohľadu vnímate svoj plodný a podnetný pohyb v priestore literatúry dnes?

Anton Hykisch:

Debutoval som v období pár rokov po Stalinovej smrti v roku 1959. Ako mladí autori sme sa vtedy snažili zachytiť slobodnejší vánok a publikovali sme okolo mesačníka Mladá tvorba, ktorý vznikol v roku 1956. Z prvého platu som si kúpil v bazáre písací stroj, ktorý bol v tej dobe vzácnosťou. Na ňom som začal písať svoj prvý román o zážitkoch mladého človeka, ktorý skončil vysokú školu. Pokúsil som sa zachytiť jeho prvé dotyky s realitou, s láskou, zmätkami i politickými limitmi. Každá kniha v tej dobe musela prejsť cenzúrou a moje narážky na neduhy a nerovnosti v spoločnosti znamenali predvolanie na ústredný výbor strany. Tam už mali negatívne pasáže popodčiarkované a výsledkom bolo jej zošrotovanie. Predtým som si myslel, že šrotovník je len na krmivo, no za socializmu sa zošrotovali aj celé náklady kníh. Taký bol aj môj debut. Ale človek si musí natiahnuť budík a pokračovať s novým dňom ďalej.

Pavol Tomašovič:

Pri vašich slovách ma zamrazilo. I ja si v knihách podčiarkujem najpodnetnejšie časti. No nešrotujem ich. Aj v najnovšom románe Verte Cisárovi je veľa takýchto mnou podčiarknutých viet a viaceré sa týkajú Trnavy. Akú úlohu hralo mesto v histórii Slovenska?

Anton Hykisch:

Už premiéra knihy začína v Trnave a je to veľký hold tomuto mestu. Prešporok (Bratislava) bol mestom korunovačným, prevažne nemecko-maďarským. Trnava tak bola druhým centrom Uhorska, predovšetkým duchovného a kultúrneho života. Sídlila tu ostrihomská arcidiecéza, neskôr Trnavská univerzita a pôsobilo tu viacero významných osobností.

Nie náhodou sa v Trnave a okolí sústredila inteligencia z radov kňazov, ktorá vytvorila podhubie a základy pre slovenský jazyk a tým i slovenského národa a literatúry. Trnave tak právom patrí čestné miesto v dejinách aj starého Uhorska a neskôr nového Slovenska.

Pavol Tomašovič:

Milujte kráľovnú, Verte cisárovi, to sú tituly vašich historických románov. Dnes toho, kto je pri moci, nemáme radi, milujeme iba seba a neveríme nikomu. Zamotali sme sa v sebe a individuálnych predstavách. Je cesta poznania histórie cestou prinavrátenia súvislostí a dôvery i do dnešnej spoločnosti?

Anton Hykisch:

Názvy mojich románov vznikli trochu aj ironicky. Nie vždy mali poddaní pri ťažkej práci v láske svojich vládcov. No brali to ako fakt. I to, že postavenie patrí k rodu a často mali realistickejšie predstavy ako my dnes. Rozhodujúci bol aj určitý stupeň dôvery. Tá sa môže prejaviť a prehĺbiť iba praktickými činmi. Politici by dnes mali dbať na tento rozmer viac. 

Viera pritom vždy bola dôležitá otázka. Cisár Jozef II. napriek všetkému je vykreslený pravdivo, aj so svojimi negatívami a omylmi. Napríklad svojou netrpezlivosťou. I dnes mnohí politici chcú rýchlo dokopať ľudí k svojim predstavám sveta. Mali by sme sa poučiť z histórie tak Jozefa II., ako aj nedávnej násilnej snahy z obdobia socializmu, kde systém chcel vytvoriť ľudí rovných a rovnako zmýšľajúcich. Do šťastia nemožno ľudí násilím dokopať. To bolo nedorozumenie, i u Jozefa II. No nemali by sme jeho, a ani dnes politikov, posudzovať len podľa toho, čo sa nám javí ako negatívne.

Dôležité je poznať kontext. U Jozefa II. treba vyzdvihnúť, že sa snažil zlepšiť život ľudí v krajine. Tradujú sa o ňom žiaľ i nepravdy. Napríklad, nie je pravdou, že rušil rehole. Chcel skôr vyhnať rehoľníkov do terénu, aby ľudí naučili písať, čítať a rátať. Aby pri každej fare bola škola, tak vznikali základné školy a prehlbovala sa kultúra. To bol dôvod, prečo chcel, aby tisíce mníchov išli do týchto škôl učiť. Bez neho by sme nemali základ pre život, vzdelanie. Zaujímavý jav súvisiaci s ním je aj určitá predvídavosť. Zavedením reforiem sa podarilo vyhnúť krvavým revolúciám na našom území.

Pavol Tomašovič:

To čo je vo vašich románoch pozoruhodné, je vyváženosť pohľadu na Slovensko. Po roku 1989 sme sa hrdili, že sme stredom Európy, no vy jasne naznačujete, že sme skôr na jej hranici.

Anton Hykisch:

Naozaj sú bájky o tom, že sme centrom Európy a mnohí sa o to sporia, Sú to len geometrické hry. V skutočnosti Slovensko a bývalé Uhorsko boli na pokraji. A to nie je znevažovanie, to je uznanie danej skutočnosti, my sme pohraničné územie západnej civilizácie. Tej kde vládla latinčina, kde vznikla gotika, renesancia a všetky civilizačné posuny. V Košiciach či Prešove končia gotické chrámy, začína pravoslávie, cibuľové chrámy, celkom iná kultúra a s ňou prirodzene začína i iné nazeranie, iné myslenie a skúsenosť. My sme boli pohraničné územie a tým sme zároveň schytali aj mnohé príkoria, nájazdy a utrpenia. My sme vlastne spolu s Maďarmi, Chorvátmi, Slovincami i Čechmi boli ochrancami západnej kultúry. V dobe, keď sa v centre Európy stavali chrámy, naše pohraničné územia boli vystavené náporu dobyvateľov Mongolov či osmanských Turkov, ktorí rabovali a vraždili. Mestá ako Trnava stavali svoje hradby nie proti Francúzom či Angličanom, ale práve proti zmieneným dobyvateľom.

Je preto nekorektné dnes nazývať xenofóbiou nedôveru voči migrácii a neochotu otvárať náruč nekontrolovateľnej prisťahovaleckej eufórii nazývať proti európskou. Kto pozná históriu rozumie, prečo sa vtedajšie pohraničné krajiny prirodzene i dnes bránia migrácii a mali by držať spolu. Tieto krajiny boli 200 rokov susedmi dobyvateľov z iných kultúr a je prirodzené, že pretrváva dodnes i nedôvera. Tú môže prelomiť iba skutočná snaha tolerovať európske myslenie, rešpektovanie a uchovávanie jeho hodnôt.  

Pavol Tomašovič:

Z vášho rozprávania i samotného románu je zjavné, že nestačí iba jednoduchý príbeh. Ako vznikajú vaše historické romány - vrstvením príbehu alebo hľadaním prienikov jednotlivých udalostí?

Anton Hykisch:

Pracujem proti sebe, ak prezradím svoje tajomstvo na svoje romány. Ale nevadí. Predovšetkým je to komparatívna metóda. Porovnávanie a mapovanie toho, čo sa dialo v jednotlivých časových obdobiach nielen na Slovensku, ale v relevantných krajinách. Na lístočky si píšem rok a čo všetko sa v ňom dialo. Nielen v Trnave, na Slovensku, ale v dôležitých krajinách. Kto vládol, kto bol pápež, aké myslenie prevládalo. Takto si to píšem po rokoch, Zrazu po niekoľkých zmapovaných rokoch máte kostru historického románu. Ten nie je o vymýšľaní, ale o domýšľaní. To je dôležité aby sme i dnes pri posudzovaní toho, čo sa deje na Slovensku, vedeli porovnávať. Musíme vedieť, aj čo sa deje u susedov, aj vo svete. Pochopiť, že svet sa netočí len okolo nás. Treba vedieť pochopiť širšie súvislosti a neostať v izolácii. To je moja metóda.

Niekto píše inak. Vymýšľa si. Zistí si len detaily, vyberie si, čo sa mu hodí a ostatný dej je vymyslený. Ja to nerobím. Vážim si čitateľa a chcem, aby sa niečo dozvedel, aby zmúdrel a zamyslel sa. Žiaľ, dnes sa ponúkajú i knihy, z ktorých sa dá zblbnúť a pomätiete sa, a nedočítate ich..

Štefan Kuzma:

A tak je to aj s každým receptom. Takže pán Hykisch, nemusíte mať obavu, nič ste neprezradili, lebo aj pri niektorých receptoch sa tiež niektoré výsledky nedajú zjesť.

Mňa formovala Trnava. Pre vás je takou asi Štiavnica. No popri tom vami prechádzajú aj priesečníky iných miest. Aké spomienky máte na Trnavu?

Anton Hykisch:

Osobne som sa s Trnavou stretol už v mladosti. Ako mladý som sa zaľúbil do Evky, dcéry zo Suchoňovskej rodiny. Môj ľúbostný príbeh ma priviedol do Trnavy. Skončila tu pedagogickú školu a učila v Trnave. To bolo moje prvé citové spojenie s Trnavou. Zostáva vo mne hlboko spojená aj s mojím pôsobením na univerzite. Trasu zo železničnej stanice do univerzity som pravidelne vdychoval. A tak Trnavu mám dodnes v sebe.

Životopis

Anton Hykisch sa narodil 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici. Vysokoškolské vzdelanie získal na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, pracoval ako ekonóm vo Výskumnom ústave miestneho hospodárstva v Bratislave, na Železničnom staviteľstve a v Záhradníckych a rekreačných službách Bratislavy. V rokoch 1962 – 1969 pôsobil ako redaktor Československého rozhlasu. Po okupácii Československa sovietskymi vojskami roku 1968 musel pre svoje politické postoje opustiť svoje pracovisko a nesmel publikovať. Pracoval v Ústrednej knižnici Slovenskej akadémie vied, potom v Slovenskom fonde výtvarných umení. Od roku 1988 bol ekonomickým námestníkom vydavateľstva Mladé letá, neskôr jeho riaditeľom. V prvých slobodných voľbách bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady. V rokoch 1993 – 1997 pôsobil ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Kanade. V rokoch 1998 – 2002 externe prednášal politológiu na Trnavskej univerzite. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave.

Anton Hykisch patrí medzi popredných predstaviteľov tzv. generácie 1956. Do literatúry vstúpil ako príslušník generácie, ktorá zásadne odmietla kánony socialistického realizmu.

Rozpätie jeho tvorby je naozaj široké – píše romány, poviedky, rozhlasové hry, scenáre, publicistiku a odborné články, jeho fiktívne diela tematicky čerpajú z histórie, súčasnosti aj sci-fi.

Spoločenský kriticizmus sa stal organickou zložkou Hykischovho diela od debutu Sen vchádza do stanice (1961) (jeho prvý román o vysokoškolákoch Krok do neznáma (1959) dal vtedajší povereník vnútra zošrotovať) až po jeho zrelé prozaické práce (Naďa (1964), Námestie v Mähringu (1965), Vzťahy (1978), Túžba (1980). Problematicky prijatá bola predovšetkým cestopisná esej Kanada nie je „kanada“ (1968), ktorú napísal po návrate zo Svetovej výstavy EXPO 67 v Montreale, neskôr kritizovaná ako chvála západného kapitalizmu.

Po nútenej odmlke po roku 1968 sa prihlásil novou knihou literatúry faktu Volanty do nebies (1975), určenej mládeži a Budúcnosť je už dnes (1987).

 Medzi čitateľsky najúspešnejšie Hykischove knihy patria historické romány Čas majstrov (1977) a Milujte kráľovnú (1984). V oboch románoch vychádza z dobových pramenných materiálov, z ktorých vytvára základné dejové línie a konštruuje postavy, dávajúc im všeobecnejšie vyznenie tým, že do nich vkladá večné otázky bytia či ľudských dejín.

V žánri sci-fi debutoval zbierkou poviedok Dobre utajený mozog (1979), pre deti napísal príbeh Kamarát Čipko (1989). Vydal viacero cestopisov a esejí. Skúsenosti z diplomatického pôsobenia zhrnul v politologickej štúdii Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením. (2001). Výberom z publicistiky a kresťansky orientovaných esejí o vzťahu Slovenska a Európy je kniha Čo si o tom myslím: Slovensko a svet - tridsaťtri esejí z rokov 1998 – 2003 (2003). Kronikou zápasu o suverenitu Slovenska v predvečer vzniku samostatnej SR je kniha literatúry faktu Ako chutí politika. Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992 (1994).

V roku 2006 vydal knihu svojich poviedok Sám v cudzích mestách (2006), nasledovali historické romány Spomeň si na cára (2007) a Rozkoše dávnych čias (2009). Spomienky na rodné mesto oživil v knihe Moja Štiavnica (2012) a v roku 2016 vyšlo voľné pokračovanie románu Milujte kráľovnú pod názvom Verte cisárovi.

Napísal viaceré úspešné rozhlasové hry, podľa románu Milujte kráľovnú napísal rovnomennú divadelnú hru (2003), na motívy jeho románu Krok do neznáma bol nakrútený celovečerný film Pre mňa nehrá blues (1965).

Je nositeľom množstva ocenení, okrem iných aj štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy, ktoré mu prepožičal prezident SR.