Zobraziť štandardnú verziu stránky

Rozkvitnuté čerešne

Rozhovor so Štefanom Kuzmom

Štefan Kuzma - básnik a prozaik, známy regionálny autor a priaznivec Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Dnes vám ponúkame rozhovor Pavla Tomašoviča so Štefanom Kuzmom, ktorý sa uskutočnil v Štúdiu Divadla Jána Palárika v Trnave v roku 2014.

Pavol Tomašovič:

Symbolom jari bývajú i rozkvitnuté čerešne. Z tých večných čerešní nazbieral do svojich troch zbierok poézie Štefan Kuzma, s ktorým som sa stretol po ich ochutnaní. Mám taký zvyk, podelil sa dobrým ovocím. A tak skúsme načrieť do úrody z troch zbierok autora. Kde sa zobrali tie slová pretavené životom do básne?

Štefan Kuzma

Mnohé moje básne zostali ticho stáť

v dlhočiznom rade ako blesky za nočnej búrky

čakajúce až mi ich hrmenie doznie v duši

ako spomienky ktoré sa vo mne ľahučko usadili 

ako keď si čajky posadajú na rybárske člny

v pokojnej zátoke v temnejúcom slnku                                               

Tie básne dookola obrusované a odstrkované slovami

(ešte neprišiel váš čas) zrazu cez dlane

cez prsty opustili zakuklený hlas hlboko vo mne

a v písme opitom ako kaligraf

zrodili sa na papieri kde predtým bolo bielo a pusto

Pavol Tomašovič:

Rozkvitnutá čerešňa prináša na pustý prázdny konár biely kvet. Vo večných čerešniach naznačuješ, že báseň stále ešte trháš ako čerešne. Zdá sa, že dozrel tvoj čas, a úroda bola úspešná, pretože nám z nej ponúkaš tri zbierky - Blázniví anjeli, Posúvanie hrany a Krehká bublina?

Štefan Kuzma:

Mnohé majestátne stromy čerešní zostali už len v mojej duši, podľahli nezáujmu i hryzavému zvuku píl. Tie vo mne sú však trvácnejšie, aj preto som ich mohol v názve básne nazvať večnými, aj preto som v jej závere mohol napísať:

Noc už bledne

iba na západe je ešte fialová

a ja niektoré básne stále trhám ako čerešne

vysoko na strome ktorý už dávno nie je

A čo sa týka času... čerešne vo mne, chvalabohu, zrejú kedykoľvek. Nemusím sa báť o úrodu, každý okamžik mi prináša verše. Často sa ani nenazdám a je z nich zbierka. Dlhšie trvá, až nadobudne podobu knihy, až ju prvý raz poťažkám v ruke, pohladím. Ale v tom mi už pomáhajú mnohí... Sám som iba na verše.

Pavol Tomašovič:

Ak by som sa chcel pokúsiť charakterizovať motív zbierky Blázniví anjeli, určite stojí za povšimnutie obzretie sa za detstvom a dospievaním. Napríklad v básni Črepiny v tele i mimo neho, Spomienky na detstvo, Skryté v podvedomí, Sen pred prvou kávou. Tak som časť týchto básni čítal ja čitateľ. Aký motív pri zostavení tejto prvej zbierky z triptychu sledoval autor?

Štefan Kuzma:

Vystihol si to správne (ako čitateľ i profesionál). V Bláznivých anjeloch je moje obzretie za životom silné. Ale to naznačuje už venovanie:

Modré slová sa zlejú na papieri

Keď niekto z nás zatvorí okno

Keď z vtáčej hrude vytrúbi

Cestu na vyhliadku vysoko nad životom

Zbierku i tieto verše som venoval mame, otcovi a sestre, ktorí tak už urobili.

Pavol Tomašovič:

Chcel by som podotknúť, že zbierka Blázniví anjeli nie je prvou tvojou básnickou zbierkou. V roku 2009 si vydal zbierku básni Mlčanie nepokoja a o rok neskôr Prienik do ticha. Po rokoch mlčania si prenikol zo zbierkami na verejnosť. Zaujal ma prechod z pravidelného verša do poetiky voľného rýmu. Porozumieť, postrehnúť a zachytiť vnútorný rytmus rozprávania, k tomu človek často prichádza až vo chvíľach, keď vypadne z kolobehu každodenného. Často, až keď sa ho osudovo dotkne skrytá melódia života. Išlo v tvojom prípade o takýto dotyk života, alebo o intuitívne porozumenie tónov života?

Štefan Kuzma:

Som rád, že si si v Bláznivých anjeloch všimol môj prechod z pravidelného verša do poetiky voľného rýmu. Keď som tých štyridsať rokov písal a nepublikoval, mnohé básne zo skoro dvetisíc boli rýmované a keďže Blázniví anjeli, ako som už spomenul, sú silnejšie v obzretí sa za životom, chcel som to vyjadriť aj vonkajšími znakmi poetiky.

A dotyk? Vždy je to o dotykoch, virtuálnych i skutočných. Naozaj som skartoval všetky moje rýmované básne. Bolo to po onkologickej skúsenosti, po dotyku, ktorý dnes radím medzi tie virtuálne.    

A rozumieť tónom života... To nie je veru ľahké. Ich variabilita je taká prekvapivá! Ešteže je aj plná nádeje, aspoň má básnik stále o čom písať, inak zoskupiť nájdené kamene.

Pavol Tomašovič:

Napriek vzďaľujúcemu sa detstvu a dospievaniu nerezignuješ a po dotyku s konečným ani neupadáš do ilúzií. V básni Rozpínanie dovnútra poukazuješ na ambivalenciu človeka, na to, že dobro i zlo, alebo básnicky - satan i jasnozrivý boh, je v každom z nás. Nič nie je vopred sväté, no ani stratené, a tak udržuješ možnosť, ktorá je na každom z nás...

Štefan Kuzma:

Som presvedčený, že takto je to správne, lebo to, čo sa derie zvnútra na povrch, môže byť nemenné i poddajné, môžeme s tým bojovať (zlyhať aj uspieť), alebo sa nechať iba niesť. Hoci výsledok, paradoxne, býva často rovnaký. Preto, aj keď sem tam pracujem s ilúziou, nepoddávam sa jej, skôr sa usilujem o priazeň duše, ktorá s preludmi nemá nič spoločné. A náhlim sa na koniec, lebo odkedy nás život naučil, že koniec je novým začiatkom, je to najlepší spôsob ako nepremárniť život.  

Pavol Tomašovič:

Máš pravdu. Koniec jednej zbierky je novým začiatkom. Pre čitateľa v podobe možnosti vstúpiť do hľadania poetického a pre teba, spisovateľa, začiatok pre novú báseň, novú zbierku.

Tou druhou je Posúvanie hrany.

Niečo vo mne zapišťalo

ako nahé drozdy v tieni straky

(tiež vystrašené

tiež naposledy)

Malátne svetlo sa vyšplhalo

pod hranu vnímania

a tam skrehlo ako slovo

ako ženy čo ma dávno neprekvapili.

Opäť je tu posúvanie hrany.

Posúvanie, pohyb je našou mysľou vnímaný vďaka času. Hrana vytvára hranicu medzi jedným a druhým, medzi mysleným a prázdnym, medzi reálnym a neznámym. Posúvať hranu znamená posúvať myslenie, predstavuje život v otvorenosti pre iné. Tak akosi by som charakterizoval tvoju druhú zbierku z triptychu Posúvanie hrany. Čas a vyrovnávanie sa s jeho plynutím. Nie však len toho jednoduchého rytmu, ktorý odčítavame ručičkami hodiniek. Ide často i o nečas, ako naznačuješ hneď v úvodnej básni Polčas nečasu či v básni Dolovanie v pamäti. Alebo, ako píšeš:

Fantóm na okennej doske pokyvkáva nohami:

Podobný jazdcovi na bielom koni

Ten pohyb je ako ozvena otvárania hrobu

V tomto kontexte posunu hrany ako ty vnímaš básne, ktoré si už napísal? Platí, že si už ďalej, že Dnes nie je ako vtedy?

Štefan Kuzma:

Áno, platí to v plnej miere. Zbierkou Blázniví anjeli som sa medzi iným rozlúčil aj s predošlou poetikou. Zbierka Posúvanie hrany mala byť už inou, a zdá sa, že sa mi to podarilo, keď sa ma na to pýtaš.

Moje básne však ani po novom nie sú úderné, nevyzývajú do boja, sú skôr o existenciálnej pokore, hľadaní miesta, aj čoraz premenlivejšej pravdy... A, samozrejme, sú aj o láske, o jej všadeprítomnosti. A o vode, stromoch a povetrí, o podobách svetla, slovách, ktorými svetlo preniká. A o tomto meste, zamknutom vo mne, aby ho nezbúrali, neprekliali... Najradšej počúvam vzdialené ozveny, rovnako tiché ako moje básne. Preto sú skôr mlčaním, hudbou pre jediný nástroj, pre slovo... Mlčaním nepokoja: preto sa takto volá moja prvá zbierka...

Moje ciele v poézii sa v zásade nezmenili, no chcel som, aby to vyznelo inak, vo forme, obrazoch i myšlienkach, lebo okolo nás sa všetko mení. A zdá sa, že víťazí nie to jasnozrivé...

Pavol Tomašovič:

A posúvanie hrany je tak čoraz intenzívnejšie, pozorovateľné vo všetkých sférach spoločnosti. Posúva sa hrana, hrana znesiteľného, akceptovateľného. Stále, pevné, to čo obstálo, mizne. Niet sa o čo oprieť. Tvoja druhá zbierka je tak prirodzene aj o samote, o strácaní síl i o rekapitulácii. V básni Zapísané píšeš:


V smútočnom obleku zmorený putovaním pozoruješ krajinu...

A ty si prijal krajinu.

Nik nevymaže z pamäti (jej a tvojej)

čo si tam zapísal.

Každý tak zanecháva nezmazateľnú stopu svojho života do krajiny sveta. Je báseň takouto stopou prežitého?

Štefan Kuzma:

Báseň je stopou prežitého, ak bolo prežité aj precítené. Skutočne precítené, pulzujúce v realite. Nikdy ma neoslovovali diela, v ktorých presvitá zjednodušujúca naivita (náboženská či iná). Hoci je v nich hudba, ktorá bolí a zároveň pohládza, a tá je pre mňa v poézii dôležitá. Ale slová (tie, čo tvoria kostru myšlienok) ma pri tomto druhu poézie nútia oponovať: môj Boh je skrátka iný a iný je aj život, ktorým plyniem a chcem plynúť, po ktorom sa chystám (bez prehnaných očakávaní a vypočítavej odmeny) vrátiť tam, odkiaľ som sem prišiel... Takouto stopou chcú byť moje básne a keďže mi ich slová niekto vo mne šepká, raz ich zdokonalím natoľko, že už nebudem musieť písať.

Pavol Tomašovič:

Staneme sa tak len ozvenou, ozvenou toho, čo nás oslovilo. Odleskom zdroja života. V básni Rozhovor s ozvenou píšeš i o tom, že striehneš na báseň, ktorá ešte nie je. Striehneš na pravý čas. Kedy je ten pravý čas pre báseň?

Štefan Kuzma:

To keby som vedel! Ale v tej básni aj píšem, že „slová (tie perleťové belice) sa menia na úhory“. A loviť úhory musí byť zložité. Aspoň si to myslím... Ako loviť básne...

Pavol Tomašovič:

Hrana, ktorú si posunul v predchádzajúcej zbierke, odkryla krehkosť bubliny života. Spoza nej cítiť presakovanie existencionálneho, tušenie nedisponovateľného. Krehkosť umožňuje prekračovať tenkú, neviditeľnú hranu života, pohybovať sa na pomedzí reálneho a jeho presahov, byť tu i ponorený v mystickom. V živote zdania i živote duše. V napätí.

Kompozične si ju rozdelil do piatich častí: Zelené slnko, Vrstvenie mystéria, Krajina večnosti, Prelet srdcom a Zospodu nahor.

V tejto súvislosti treba spomenúť, že všetky tri zbierky majú vnútorné rozčlenenie. V druhej a tretej zbierke je formálny spoločný prvok. Názvy vnútorne členenej zbierky sa zhodujú so záverečnou básňou rovnomennej časti, pričom záverečná báseň má zhodný názov ako celá zbierka. Išlo z tvojej strany len o formálne rozčlenenie, alebo si sledoval aj iný motív tohto členenia?

Štefan Kuzma:

Básne zbierky Blázniví anjeli smerujú k rovnomennej básni. Rozpínanie dovnútra, Zhasínanie hviezd, Nepokojné predstavy, to všetko vstrebali Večné čerešne, uzavrela báseň Blázniví anjeli. Až po tejto zbierke som začal vnímať etapy, beh na koniec, aby som mohol začať. Preto som začal dávať na koniec každej časti báseň, ku ktorej som smeroval, ktorá moje predstavy i myšlienky uzatvára; aby zelené slnko vhuplo do mystéria, odtiaľ do večnosti a po prelete srdcom vystúpilo zospodu nahor, stalo sa krehkou bublinou...  

Pavol Tomašovič:

Začínaš básňou Čo ešte, a v nej slovami:

 

Už mám dosť prázdnych rečí, dní čo sa vlečú

Ako chromé vtáky po suchej stepi...

Vstupuješ tak do poézie, aby si sa vyhol prázdnote slov, alebo si našiel odpoveď na otázku, ktorú si kladieš na konci básne. Čo ešte odo mňa chceš?

Štefan Kuzma:

Zdá sa mi, že to je najdôležitejšia otázka. Odpoveďou na ňu je iba pocit, tušenie, že musí mať adresáta. Veď inak by sme sa v našom živote vnútorne o nič neusilovali a nemohol by ani nastať okamih, ktorý nás poznačí istotou, privedie k odpovedi. Preto otázke v tejto básni predchádza dvojveršie: Odkedy sa mi smrť zabudla v dychu / svetlo krváca.

Pavol Tomašovič:

Nachádzaš báseň, poéziu ako vyrozprávať krehkosť bytia, transformáciu energie slnka do zelene stromu, ľudského bytia do večného ducha.

Odkryl si krehkosť, stačí najslabší zvuk, aby bublina, v ktorej dýcham praskla...

Štefan Kuzma:

Začalo sa zvečerievať

nad krajinou z bronzu

voskové koníky vyskakovali

z horiaceho strniska

menili sa na priesvitné kvapky

na dážď putujúci do neba

a gong zavesený na plánke

ostrým zvukom roztínal svet

na život a na smrť

 Takto začína báseň Zospodu nahor, tá, čo predchádza Krehkej bubline, z ktorej si pred chvíľou citoval. Ale musel by som čítať každú jednu báseň, aby som dopovedal, čo si začal. To však rád nechám na čitateľa, nech sa v mojich básňach vracia na začiatok vrások, nech mu chladné stopy rána odomknú svet a drozd sa rozospieva, nech sa vánku pýta, kde pramení láska / kde sa duša kúpe nahá / kde začína / a kde končí samota. 

Pavol Tomašovič:

Tematické celky Krajina večnosti i Prelet srdcom sú reflexiou na tvoje cestovateľské zážitky. V cudzine je človek tulákom, no večnosti sa môže dotknúť práve cez objavované. Zdá sa, že v tvojom srdci zanechala stopy.

Štefan Kuzma:

V Krajine večnosti sú odlesky z ciest do Izraela a v Prelete srdcom do Andalúzie, pobrežia pod Malagou. Tieto krajiny mám naozaj v srdci, ale nie preto, že som ich navštívil, že ich spolu s manželkou opakovane navštevujem, v mojom srdci museli byť dávno predtým. Veď spojitosti s tým, čo bolo dávno, sú naozaj rozsiahle. Ako v básni Neunikneš:

Cestou z Olivovej hory

(niekde pri Getsemanskej záhrade)

je okno a medzi ním a mrežou       

ktorá čosi chráni

sú tri klietky s vtákmi:

pozerajú spoza mreží na mreže

Pripomenuli mi Boha v tomto meste

Pavol Tomašovič:

V poslednej zbierke som sa popri obsahu upriamil i na sekundárne charakteristiky jednotlivých častí. Zaujalo ma, že v prvej sa skoro v každej básni vyskytuje kontrast či samotné svetlo a tma....., v druhej dominujú farby a farebnosť a v časti Zospodu nahor rôzne podoby zvukov. Ide samozrejme o čitateľskú hru s napísaným, no vnímal si tento aspekt aj ty?

Štefan Kuzma:

Vieš veľmi dobre, že všetky tieto aspekty sú pri poézii dôležité. Obraz v nej musí byť dobre osvetlený alebo správne temný, farebný (hoci aj čiernobiely) a plný zvukov, ktoré pri správnom vyslovení oživí slovo, náležitá hláska. Len potom je báseň zároveň fotografiou či maľbou, filmovým pásom, hudobnou skladbou. A to sú najlepšie šaty pre myšlienky...    

Pavol Tomašovič:

V spoločenskej hre sa však často navliekajú namiesto myšlienok virtuálne šaty. Zdanie ako realita. Vznikajú tak rôzne celebrity s prchavým charakterom, bestsellery okamžiku, reklama, a dlhodobé je v úzadí. Nevyhýba sa to ani literatúre. Paralelu na virtuálne a mediálne celebrity si zachytil na str. 42:

A vykrádači v škrekote veršov

Posplietaných zo záplat

sa ako žaby hrejú

na vymyslenom slnku

na invalidných vozíkoch slov

skrývajú deň

keď prišli o vlahu

Štefan Kuzma:

Áno, báseň Dolu brehom hore brehom je takou. Vlaha (myslím tá životná, podprahová) je naozaj dôležitá, inak je zvädnutá aj báseň. A zvädnutých básní je dosť...

Životopis:

Štefan Kuzma sa narodil 21. septembra 1952 v Bielom Kostole. Básne píše od detstva, ale debutoval až básnickou zbierkou Mlčanie nepokoja (2009). Nasledujúca zbierka Prienik do ticha (2010) obsahuje výber z jeho dovtedajšej "tvorby do šuplíka". Hoci v živote robil všeličo (napr. skladníka, zememerača aj riaditeľa veľkého holdingu), od vydania výberu svojich básní sa venuje najmä literatúre. Vydal zbierky básní Blázniví anjeli (2012), Posúvanie hrany (2013), Krehká bublina (2013) a ďalšie, romány Stratený boh, Intimita zla, Piaty západ slnka (všetky v roku 2013) a Strom na konci ulice (2015). Jeho zbierku Šepot (2016) preložil John Minahane do angličtiny a pod názvom Whisper vyšla v USA. V roku 2019 vydal básnickú zbierku atlas bielej. Striedavo žije v Trenčíne a v Trnave.

 

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?