Slovom proti vírusom - Anna Tamajka
Viac o projekte Slovom proti vírusom
Z audiodenníka v karanténe
19. deň karantény ma donútil začať si písať tento denník. Niet predsa nad psychohygienu v dobe, keď sa rútia ekonomiky, zatvárajú hranice, v obchode vystojíte radu s odstupom 2 metra, aby ste zistili, že zo stresu ste nechali nákupný zoznam na celý týždeň doma a jediné, čo si máte chuť medzi tými poloprázdnymi regálmi kúpiť je fľaša alkoholu. Nie nevravím, že vám vráti pamäť, ale zrazu zvierajúc ten umelohmotný košík v hygienických rukaviciach, sa vám vynárajú scény z filmu „Matky rebelky“. Hej, tá, keď bezostyšne načali fľašu a pili a pili a pili.... Lenže ja tu nie som s kamoškami. A rebelstvo by sa mi teraz nemuselo vyplatiť. S rúškom, čo nemám dávať dole, by to šlo ťažko piť. Ako bludička v tmavom lese potácam sa k čokoláde. Áno, cez rúško sa ťažko dýcha a rosia sa mi aj okuliare. Dokelu, mala som brať tú vodku, regál s čokoládou absolútne prázdny! Ľudia, veď všade na sieťach píšu, že keď tak aspoň alkoholom dezinfikujte povrchy. Nie čokoládou! Preklínam novoročné predsavzatie - schudnúť. Doma nemám totiž absolútne zásoby sladkého.
Deň 19. je len pre mňa naozaj zlomový. Som prvý raz v obchode, odkedy vypukli opatrenia. My sme na karanténu nabehli oveľa skôr, zhoda náhod. Mohla by som mať už aký-taký náskok pred ostatnými. Som už vyše dvoch týždňov trénovaná. Dve deti, dvaja dospelí, jedna mačka. To všetko pod mojim velením. Som hlavný veliteľ, pešiak v poli, kuchár v poľnej kuchyni. Doslova. Nabehnúť do obchodu a čo najrýchlejšie nakúpiť, také sú rozkazy. Moje bludičkovské pobiehanie si všimne vedúca predajne. Vraj či mi môže pomôcť? Už vidím ako ma vyvádzajú von, hrozne sa mi chce zakašlať. Len tak, ťažko sa mi dýcha pri strese, mám kapánek nadváhu a hlavne u mňa funguje teória modrého slona. Skúste si vravieť, nebudem myslieť na modrého slona, nebudem myslieť na modrého slona.....Nič iné v hlave nebudete mať, len modrého slona! Tak klasika...nemôžem zakašľať, nemôžem zakašľať....Získavam čas a posielam ju pre veľké balenie výživy. To sa zdá, že sa im nemíňa. A taká výživa má najbližšie druhovo ku konzervám, ktoré už tiež nie sú. Ako správny vojak, vravím si, treba pozorovať situáciu okolo seba, lebo ten nákupný zoznam sa mi ešte stále nevybavil. Len ten prekliaty kašeľ mám v hlave, no, áno, aj modrého slona. Košíky plné múky. Napodobním ostatných zarúškovaných súputníkov! Chyba, múka došla. Aspoň hladká a polohrubá, tá zdravá špaldová ostala. Beriem dve kilá. Keď vidím to balenie výživy, a tých zopár drobností, čo som v záchvate „nekašlania“ nachádzala do košíka, rozmýšľam, čo vlastne dnes navarím. Podcenila som strategické plánovanie zásob. Ale na druhej strane, prežili sme už dva týždne. Raňajky, obede, večere. Na večeru bol nakoniec koláč špaldová drobenka preliaty jablko-marhuľovou výživou. Trochu googlenia a trochu improvizácie. Keď im to servírujem na stôl, potom čo prídu zo školy, teda vlastne z vedľajšej izby, som na seba pyšná. „Maminka, to je super,“ zahlási môj starší poklad, „že si upiekla koláč.“ „Martin mi písal, že už tretí deň jedia králika“. Radosti života v karanténe na dedine. „Čo je to králik? “ spýta sa mladšia. „No, predsa, zajac, čo si blbá alebo čo!“. „Nie som!“ „Áááále, si...“ Dokola. Devätnásť dní v sťažených podmienkach. O tých niekedy inokedy, milý denníček. Šesť rokov materskej, som trénovaná. Mala by som byť. Asi mám málo cukru v krvi, točí sa mi hlava. Ten ich krik a doťahovanie zabilo práve modrého slona v mojej hlave. „Maminka, maminka, že nekúpiš v obchode zajačika,“ fňuká mladší poklad. „Nie, neboj sa, hneď si urobím zoznam.“ Beriem ceruzku. Píšem prvé dva body zoznamu. VODKA. ČOKOLÁDA.
kresba: Ján Baláž
fcb adresa: https://www.facebook.com/anna.tamajkovamartinkovicova/posts/10219457038528608
Galéria
