Slovom proti vírusom - Etela Farkašová po druhýkrát
Viac o projekte Slovom proti vírusom
/ otázka, napokon nedôležitá
(Vladovi)
niekedy len tak, akoby mimochodom,
dajme tomu pri varení nedeľného obeda,
premýšľam, kto z nás dvoch je zraniteľnejší,
na čej pokožke ranky
po vypovedanom alebo aj zamlčanom
pália silnejšie, viac do hĺbky...
predstavujem si rôzne situácie
(prevaha zažitých, no nechýbajú ani imaginárne)
s dôverne známou škálou gest, mimiky
a s celou abecedou našich tiel...
o čosi neskôr ako doznejú kostolné zvony v Angerne
na druhom brehu Moravy,
usádzame sa k záhradnému stolu,
otázka, napokon nedôležitá,
sa roztápa medzi dvoma lyžicami kuracej polievky,
nad ktorou sa vlnia stĺpy voňajúcej pary
/ čokoľvek vypovieš
kamkoľvek kráčaš,
približuješ sa k tomu istému bodu,
ktorý možno ani nie je bodom,
ale šírou, nekonečnou pláňou:
nespoznanou,
až bolestne neurčitou...
čokoľvek vypovieš,
smeruješ k definitívnemu zmĺknutiu
všetkých svojich hlasov,
na ktorých ti v týchto dňoch
ešte tak malicherne záleží
/ štruktúry až bolestivo nemenné
roztápam sa v akordoch,
ktoré sa chvejú, jemne prelievajú do seba,
na okamih celkom blízke zámlke,
aby sa vzápätí vynorili, odolné proti zániku,
vlny:
opakujúce sa s prísnou pravidelnosťou,
štruktúry:
pevne zakosílené do osnovy
a chvíľami až bolestivo nemenné...
síce občasné ruptúry v podobe zlomenej tóniny
(s malým rozlíšením),
... a zase už iba návraty,
ako keď Philip Glass hrá na klavíri
cyklus svojich Metamorfóz
a pod prstami mu preteká
udalosť za udalosťou,
sen za snom,
radosť za radosťou
a smútok za smútkom,
keď z klávesníc sa ako opar dvíha
výdych a nádych za výdychom a nádychom,
napokon, aj deň za dňom
a život za životom,
všetko také podobné, jednotvárne,
povedala by som, až fádne,
aj keď zakaždým predsa len trochu iné –
prinajmenšom o nanovo nariasené vzťahy
medzi prúdiacimi tónmi,
opakovateľnosť štruktúr
zadúšajúca svojou nástojčivosťou,
osudovosť príbehu,
v ktorom je toľko rozpoznateľného,
v istom zmysle dôverne známeho,
nemennosť túžby:
strácať sa v neúprosnom plynutí
zdanlivo bezčasových tónov...
/ priveľa, prirýchlo
akosi priveľa vás zrazu odchádza...
oči mám už unavené z čítania toľkých parte,
ktoré mi čoraz častejšie skĺzavajú do poštovej schránky,
uši už nechcú počúvať čierno-čierne správy
o ďalších nečakaných, celkom nepredvídaných odchodoch
(rútiace sa koleso, nemilosrdné strhávajúce všetko,
do čoho možno celkom voslep narazí...),
život akoby bol teraz najmä učením sa rozlúčke,
pokorným mávnutiam do neznáma
a potom nostalgickému, čoraz osamelejšiemu brodeniu
v čoraz zrednutejšom svete...
chýba mi aspoň o trochu viac času na výdych a nádych
alebo možno naopak: nádych a až potom výdych...
akosi priveľa, prirýchlo vás zrazu odchádza...
[upload error]