Slovom proti vírusom - Ján Tazberík
Viac o projekte Slovom proti vírusom
Jeden prapodivný detail môjho srdca
1
Pane,
ak som sa občas pripodobnil
k ostrosti kameňa,
boli to len slová a vysťahoval som sa z tých najostrejších hrán.
Pomyslel som si: Prečo ma do toho nútiš,
nič som predsa neurobil.
(Výhra alebo remíza?)
Viac ako doteraz trpieť nebudem.
Sám a zreteľne zabudnutý v hustnúcej samote seba
modlím sa k Tebe,
píšem;
píšem celým skameneným telom.
(V kameni tela som zabudol seba,
aj Tvoje meno,
tak píšem.)
2
A hoci ďalej už zaznamenávam len detaily,
jeden prapodivný detail môjho srdca
sa predsa len hlási k radosti a napĺňa sa nehou.
(Pasca na svetlo, 2018)
Na trati medzi Bratislavou a Galantou
Keby som bol Kleee, dokreslil by som k tebe (vedľa koľajníc ) letiaceho anjela; hoci to, čo by ťa obrastalo novou trávou hmoty, by nevylepšovalo priestor videného. Aj zúrivosť leta, aj odchádzajúci vlak boli by len vláknom čiary. Zostáva preto len áno alebo nie (áno -– praskajúci ťah perom; nie -– sykot mlčania pod jazykom.) Hoci nakoniec sa všetko stráca. Radšej ani nedýchaj. Ťah pera s čiarou koľajníc mizne v diaľke, a zostáva len anjel. Hovorím mu : zovri ma do ostnatej ničoty bieloby, zovri medzi pery, a hovor: svet tu nie je, ani ten, čo bude stvorený.
(Svetlo a iné stroje, 2016)
Britva
„Hadie hniezdo na okraji lesa.“
Guillaume Apollinaire
Tak syčme ako Apollinaire, píšme a syčme v haďom hniezde papiera
a hľadajme toho, koho milujeme... Sme britva, ale nedá sa to len tak povedať...
(včera som si to ešte predstavoval inak – v blate, v snehu, v smrti, ale Láska je):
tadiaľto: takto: cez hadie hniezdo: na ostrie britvy. Nedá sa odplašovať Lásku
tým, že jej niet...
(Svetlo a iné stroje, 2016)
Bojím sa zimy
Bojím sa nastražených zimných nocí. Občas sa nedá nevšimnúť si ma v okne ako ostrý predmet hviezdy. To bolo včera; a dnes, kým to prepíšem do konjunktívu skla, stratí sa šanca na lepší pijanský príbeh. Zvyčajne skončí ako falošný poplach a ja uhnem v básni. Ale niekedy v tom dedinskom príbehu zostávam po celú zimu ležať pod ľadom a hladné šelmy slov vyhrabú na jar zo skla moje biele kosti. Inokedy, keď sa začítam, dobehnú k oknu dlhonohé ako ozvena; stopy v snehu ako zápalná šnúra.
(Spodný bod svetla, 2014)