... a nezabudni na labute!
Svieža júlová zeleň a višňa obťažkaná krvavočervenými plodmi sa stali v záhrade Knižnice Juraja Fándlyho kulisou moderovanej besedy Jozefa Dada Nagya so slovenským publicistom a spisovateľom Petrom Juščákom.
Rozhlasový pracovník, reportér Literárneho týždenníka, redaktor Smeny a Sme, pracovník Ústavu pamäti národa a v súčasnosti majiteľ firmy venujúci sa technologickému inžinieringu v Bratislave je autorom viacerých významných diel. Už v roku 1986 získal Cenu Ivana Kraska za najlepší debut zbierkou poviedok Komu ujde vlak, v roku 1989 vydal román V očiach soľ, v roku 1996 zbierku poviedok Milovanie so sochou Miriam, z roku 1998 je jeho román Som Ťukot. V roku 2005 vyšla zbierka humoristických poviedok Návod na použitie zvyšnej časti života, v roku 2014 román ... a nezabudni na labute!, za ktorý získal Cenu Obce spisovateľov Slovenska, Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a bol nominovaný v desiatke finalistov o Cenu Anasoft litera 2015. Z roku 2018 je jeho román Balkan blues. Juščák píše i literatúru faktu, spomenieme opísané osudy občanov Československa, odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR pod názvom Odvlečení (2001, 2011) a Michal Kováč a jeho bremeno, esej o prvom slovenskom prezidentovi (2003).
Práve ocenený román ... a nezabudni na labute! sa stal predmetom 9. júlového podvečera v záhrade knižnice. Majstrovsky vyrozprávaný príbeh Ireny a jej súputničiek, ktoré zakúsili peklo sovietskych táborov NKVD po 2. svetovej vojne, sa zakladá na výpovediach skutočných obetí stalinských krutostí. Rozpráva o osudoch žien, ktoré sú nútené k ťažkej práci v neľudských podmienkach násobenej nezmyselnými príkazmi pokrivenej ideológie, a ktoré denne hľadajú spôsoby púheho prežitia:
„Najhoršie je strácanie samej seba, to každodenné ubúdanie myšlienok, vyprázdňovanie snov i drobných ženských nádejí, tam číha nebezpečenstvo pozvoľného úpadku hociktorej ženy a jej premeny na onú obyčajnú ľudskú bytosť.“
Pri čítaní príbehu sa nám zdá, že nezmyselné krutosti, ktorým sú väzenkyne vystavené, sa už nedajú prežiť, že nič horšie na zemi neexistuje, ale príbeh stále pokračuje a údesné zverstvá nekončia...neexistuje pomoc druhých, každý potrebuje „veľa síl pre seba“. Nikto nevie, či odchod (smrť) je „víťazstvom nad väzniteľmi, alebo naopak, prehrou na samom začiatku.“
Aj tu však víťazí v každodennom zápase o obyčajné prežitie dobro. Ukazuje sa, že nie túžba po pomste, ale viera a odpustenie podporujú schopnosť prežiť v lágri, „kde zajtrajšok neeexistuje“. Hlavná hrdinka nás presviedča, že “keď odpustíš, stojíš vysoko nad nimi“.
V tomto bezútešnom svete sa stáva dieťa, ktoré sa Irene v lágri narodí, „pokračovaním života, ktorý sa stratil cestou do zóny“. Jej zúfalý zápas najskôr o prežitie syna, o jeho výchovu, neskôr odopretie adopcie a rozhodnutie umiestniť ho v detskom domove, to všetko chápeme ako urputný zápas matky predovšetkým o svoju budúcnosť.
Peter Juščák osvetlil v rámci besedy, ktorá sa konala v rámci cyklu Súčasná slovenská literatúra, aj poetický názov knihy: Labuť, vták, ktorý nad hlavami uväznených žien ladne krúži a nakoniec odlieta cez obzor, sa stal synonymom ich túžby po slobode, túžby uletieť zo spárov tupého a mocného molocha, ktorý sa im pokúsil vziať ľudskú dôstojnosť a neraz i život.
Po skončení besedy sme len pomaly vstávali zo svojich stoličiek. Krutosti opísané v knihe na základe skutočných výpovedí štyroch žien z východného Slovenska, nás primäli zamyslieť sa nad vlastným osudom, osudom svojich blízkych a nutnosťou nezabudnúť a už nikdy nedopustiť!
Podujatie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Kto chce podrobne preskúmať príbeh Ireny Kalaschovej a ostatných žien v sovietskych pracovných táboroch, môže si požičať knihu ..a nezabudni na labute! v oddelení beletrie a čitárne Knižnice Juraja Fándlyho.
Text: Ľubica Malá
Galéria
