Júlová Trnavská poetika
Igor Válek – hosť Júlovej Trnavskej poetiky
Štvrtkový podvečer v Knižnici Juraja Fándlyho patril opäť poézii. V rámci cyklu Trnavská poetika predstavili moderátori večera Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma trnavskej verejnosti básnika, publicistu a organizátora literárnych podujatí Igora Válka. Známy literát z Martina nebol v knižnici prvýkrát, vzájomná spolupráca trvá už niekoľko rokov. Priaznivcom Trnavskej poetiky sa predstavil predovšetkým ako básnik hľadajúci pravdu a dobro.
Igor Válek zasvätil celý svoj život písaniu. Aj jeho profesionálne pôsobenie je spojené so slovom. Zastával post redaktora mesačníka Knižnice a informácie, bol redaktorom, neskôr zástupcom šéfredaktora Slovenských národných novín v Martine, od roku 2014 je šéfredaktorom magazínu Slovensko a v súčasnosti aj redaktorom Literárneho týždenníka.
Básne publikoval najskôr časopisecky. Knižne vydal zbierky veršov Na-miesto piesne (2000), Korene a úlomky (2007), ale aj spomienkové črty Tida J. Gašpara pod názvom Starinské nezábudky (1993), mozaiku zo života a diela spisovateľa Ladislava Pašku Fragmenty desaťročí (1998), zostavil a na vydanie pripravil výbery z próz a básní viacerých slovenských autorov.
Ako sám Válek povedal účastníkom poetického stretnutia v knižničnej záhrade, s takým „menom“ sa nemôže venovať ničomu inému ako písaniu, veď slovo je jediným liekom na všetky „bôle na Zemi“. Predstavil sa ako hĺbavý majster slova, ktorý v zbierke Namiesto piesne potvrdzuje, že poézia je dielom okamihu, podobne ako sám život. Buď ho naplníme, alebo nám utečie, pretože
„Nič nie je guľatejšie ako čas –
zlomená napodobenina
otáznikov v nás.
„Každé vždy je tak trochu naposledy.
Aj všetky radosti a biedy
sú tu len na pôžičku.
Úrok si spláca každý sám:
S kožou na trh i dušou na malíčku –
v ústrety nepoznaným hrám..“
Jeho viera v dobro a pravdu ho primäla zaujímať sa o rozprávky, pretože len tam sú dobré konce a zlo je potrestané. Ďeťom sú určené Válkom zdynamizované a zmodernizované Najkrajšie rozprávky Pavla Dobšinského o zlate (2004), Nebojsa a iné hororozprávky, Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského (obe 2013), upravil aj Najkrajšie slovenské národné rozprávky (2011) a Najkrajšie slovenské (svetové) rozprávky (2015). Jeho fascinácia vodou sa prejavila v povestiach o riekach, o kúpeľoch a liečivých prameňoch, o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách (Povesti o slovenských riekach (2013), Povesti o slovenských kúpeľoch a liečivých prameňoch (2015), Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách (2017) a na vydanie sú pripravené Povesti o slovenských vodopádoch).
Časť svojho rozprávania venoval hosť Trnavskej poetiky Jaroslavovi Haškovi a titulu Haškovi v pätách (2003), kde opísal najmä jeho pobyty na Slovensku. Na otázku „akú básničku nosí teraz na jazýčku“ básnik prezradil zámer napísať Slovenský koronadekameron. Chce ním reflektovať na súčasnosť, keď nákaza spôsobila zlom v našich životoch, od ktorého sa môže alebo nemusí všetko zmeniť.
Štvrtkový poetický podvečer, ktorý finančne podporil Fond na podporu umenia, spríjemnili svojím vystúpením Pavel Opatovský a Jozef „Laci“ Pagáč.
Text: Ľubica Malá
Galéria
