Trnavská poetika s Erikom Ondrejičkom
Erik Ondrejička
Básnik Erik Ondrejička je členom Slovenského centra PEN a Klubu nezávislých spisovateľov. Pracoval v Sekcii pre pôvodnú tvorbu Literárneho fondu, v grantovej komisii Ministerstva kultúry SR a pôsobil ako člen expertnej komisie Fondu na podporu umenia. Z jeho tvorby sú známe predovšetkým poetické zbierky Na vnútornej strane viečok (2004), Tanec večerných vločiek (2006), 5 dokonalostí a iné básne (hudobno-poetické CD v spolupráci s hudobníkom Milošom Železňákom, 2008), kniha epigramov (e)Pigramy ilustrovaná Ivanom Popovičom (2009), Oči a rýmy – Nočné piesne kamenného mesta (cyklus mestskej poézie, 2010 ), Krajina diamantov – Land of Diamonds (dvojjazyčná slovensko-anglická zbierka poézie, 2014), kniha pre deti Abecedári. V roku 2019 mu vyšlo voľné pokračovanie epigramov s názvom Happygramy.
Z rozhovoru v knižnici Juraja Fándlyho v Trnave:
Pavol Tomašovič:
Žijeme v dobe prebytku. V množstve podnetov, informácií a škandálov šepot poézie často zaniká. Doba je zrkadlom ľudí a človek sa podieľa na vytváraní svojho bezprostredného okolia. Zdá sa mi, akoby sme sa pohybovali v extrémoch. Raz si svet a človeka azda až príliš idealizujeme, inokedy ich len kritizujeme. Siddhártha v Hesseho diele dospel k presvedčeniu, že mu záleží len na tom, aby mal svet rád, nie ním opovrhoval či ho nenávidel. Nezdá sa vám, že sme dnes vo fáze opovrhovania, že sme až príliš podľahli fascinácii moci a odkrývania zla v nás? Nie je pre rovnováhu prežitia dôležité hľadať vnútornú harmóniu?
Erik Ondrejička:
Od istej výšky prestávajú byť veci dobré a veci zlé. Sú len skutky a dôvody, ktoré k nim vedú. Tá výška je potrebná na to, aby sme neboli takí pripútaní k hmote. Prečítanie dobrej básne s porozumením, alebo možno ešte viac jej napísanie najlepšie, ako to dokážeme, zlepšuje aj nás ako čitateľov a tvorcov. Kdesi vo svojej hĺbke objavujeme to lepšie v nás a dostávame to až kamsi von. To však musí byť naozaj dobrá báseň. Nie ukrivdené sťažovanie si, ani apelácie na druhých, ani prázdne moralizovanie. Verím, že každá dobrá myšlienka a prianie sa v nejakej forme dostane k adresátovi a čosi z nej sa vráti v podobe dobra k tomu, kto dobrú energiu vyšle. To je vlastne princíp modlitby. To dobro si nás nájde, nech by sme sa kamkoľvek schovali. Tak je to aj s energiou, ktorú vloží obdarený autor do básne a pritom sa spojí s tým, s čím sa spojí, keď báseň píše s túžbou o dokonalý záznam. Je to však ešte oveľa zložitejšie.
Zároveň verím aj tomu, že dva najlepšie vynálezy ľudstva sú dobré umenie a súcit. A spolu s nimi teda aj spomenutá báseň, ktorá premieňa veci v ľuďoch na to lepšie, alebo aspoň báseň, do ktorej sa možno nachvíľu bezpečne ukryť, ak náš spoločný univerzálny svet práve potrebuje viac vylepšení, rozdávania a spravodlivosti, než koľko v sebe človek dokáže objaviť. Aby sa v takto napísanej básni dalo oddýchnuť a následne sa pustiť do toho, čo má byť presnívané a vykonané v inej básni, alebo aj mimo nej. Tak, ako sa nachvíľu ukrýva do básne Srdiečka tiché plachosť, súcit, skromnosť a nesmelosť, keď ich hlas v univerzálnom svete znie príliš ticho.
Galéria
