Trvalky
Nie, nezačali sme v knižnici predávať sadeničky. Pod názvom Trvalky pripravila Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave v rámci obľúbeného cyklu Trnavská poetika stretnutie s poetkami Zlatou Matlákovou a Ľubomírou Mihálikovou. Podujatie sme pomenovali podľa zbierky, ktorú poetka Zlata Matláková vydala už v roku 2020, pre pandémiu sa však nemohlo odohrať jej slávnostné uvedenie do literárneho života, a tak sa „krst“ uskutočnil až teraz. Za „trvalky“ však môžeme označiť aj hlavné aktérky, ktoré sa svojou poéziou natrvalo zapísali do našich sŕdc.
Zlata Matláková, dlhoročná pedagogička, je autorkou viacerých básnických zbierok: Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007), Kytica za dverami (2008), Rozopnutá duša (2009) a Nepoznaná (2010). Jej tvorba je súčasťou viacerých domácich i zahraničných antológií a bola publikovaná v taliančine, nemčine a srbčine. Pracuje vo viacerých celoštátnych literárnych porotách a poznáme ju aj ako recenzentku. Za pedagogickú a literárnu činnosť získala Medailu sv. Gorazda (2007) a Cenu Slovenských pohľadov za poéziu (2018).
V najnovšej zbierke Trvalky upriamuje Zlata Matláková, rodáčka zo „snového a snivého sveta“ Budmeríc pozornosť na to, čo je v našich životoch trvalé. Nie je to len príroda a jej kolobeh, hoci nás významne ovplyvňuje a poetka ukazuje, že je jej vnímavou a trpezlivou pozorovateľkou. Dominantné a trvalé sú pre ňu vzťahy s okolím.
zrána
po vytrvalej noci so snom
beriem si do očí
pribúdajúcu jasnosť so zvukmi
a potom aleju
plachosť stromov
intimitu
keď odmietajú dotýkať sa
počujem svoje nohy
chodidlami o zem
vnímam ich pomalosť
pribúdajúcu dôkladnosť v každom kroku
prichádza muž
dotýka sa ma kožou
postupne stišuje hlas
a sceľuje ho s nehou
Ako sama prezradila, na podnet Vincenta Šikulu „hľadá krásu tam, kde ju nevidno“. Upriamuje našu pozornosť na krásu všedných vecí a každodenných okamihov. Žije život so všetkými radosťami, ale aj starosťami, chorobami, ktoré prináša. V pohľade na svet však prevláda optimizmus a viera, aj keď v reakcii na karanténu vykladá „smiech ...z batožiny“.
„toto je hraničná čiara
nie som na ňu pripravená
ani na tváre s maskou“
Jej invenčná metafora neustále prekvapuje a stáva sa balzamom pre dušu. Nečudo, že zbierka Trvalky bola označená v trojici najlepších básnických zbierok za rok 2020.
Druhou „trvalkou“, ktorá predstavila trnavskému publiku svoju básnickú zbierku, bola Ľubomíra Miháliková, bývalá pedagogička a knihovníčka z Mestskej knižnice v Modre. Básnickej tvorbe sa venuje od stredoškolských štúdií, ale prvé zbierky intímnej poézie vydala až s odstupom času pod názvami Erotikoník (1999) a Archetypy lásky (2000). Nasledovali knihy Modranské prelúdiá (2014) a Osamilosť (2014). Roku 2017 vydala zbierku básní Kvitnúca oskoruša a v roku 2019 pre deti Veselé samohlásky. Stredajší podvečer patril jej najnovším veršom zo zbierky Diva oliva (2019).
Čestné miesto v poetkinom zornom uhle patrí Modre, mestu, kde žije.
„Modra ma túli do dlane
vyženie na predmestie
pod Honou bránou zastanem
ustrniem nad žížalkou
letí mi ponad záhlavie
túžba ma ženie ďalej
na modrú lagúnu nasadnem
budem raz Parížankou“,
ale aj hľadanie pravdy a lásky, hoci na otázku moderátorov večera Pavla Tomašoviča a Štefana Kuzmu nepotvrdila, že verí vo večné pravdy. Naopak – stále ich hľadá a stále objavuje skrytý zmysel vecí a toho, čo nás obklopuje.
Poetky si navzájom zaujímavo „pokrstili“ svoje „trvalky“. Ľubomíra Miháliková nechtíkom lekárskym zbierku Zlaty Matlákovej Trvalky a Zlatka Matláková prvkami Mendelejevovej periodickej sústavy prvkov tvoriacej názov OLIVY (oxygénium, lítium, vanád a ytrium) Divu olivu Ľubomíry Mihálikovej.
Poetické slovo dotvárala hudba folkového hudobníka Klimenta Ondrejku, ktorá umocnila umelecký zážitok z príjemného podvečera.
PhDr. Ľ. Malá
Galéria
