Večný pocit nedele
Vo štvrtok 23. septembra patrila čitáreň Knižnice Juraja Fándlyho Miroslave Ábelovej, jednej z najvýraznejších slovenských poetiek posledných rokov. Poznáme ju však aj ako rozhlasovú redaktorku, občasnú herečku a prekladateľku.
Vyštudovaná žurnalistka nie je už v poézii nováčikom, na svojom konte má niekoľko významných ocenení. Prvýkrát publikovala v kolektívnej zbierke Sólo pre 9 hlasov v roku 2011, v tom istom roku jej vyšla vlastná zbierka básní Striptíz. O rok neskôr zvíťazila pod pseudonymom Pán A v anonymnej literárnej súťaži Básne 2012 s cyklom básní Niečo originálne, v roku 2014 vydala básnickú zbierku Na!, v roku 2016 Básničky pre domáce paničky. V Knižnici Juraja Fándlyho sa predstavila svojou poslednou zbierkou Večný pocit nedele (2018) v rámci cyklu Trnavská poetika, kde sa jej dôstojným diskusným partnerom stal Pavol Tomašovič, riaditeľ knižnice. Zbierka vyšla vo vydavateľstve Artforum s pôsobivými ilustráciami Lucie Dovičákovej.
Sympatická poetka, ktorá píše texty pre Davida Kollera a miluje Nirvánu, si svojou bezprostrednosťou okamžite získala trnavské publikum. Je ako jej poézia. Slobodná, bez škrupulí, žiarivo živá a autentická, hoci prezradila, že dnes by svoje verše možno písala inak. Vždy ale píše o tom, čo práve prežíva, a tak sa jej texty stávajú odrazom jej momentálneho sveta, jej pocitov a názorov. Irónia jej pomáha zvládnuť realitu, lebo ako sama hovorí: „písanie je spôsob, ako sa nezblázniť zo života, ktorý je síce pekný, ale únavný.“ Platí to najmä o zbierke Večný pocit nedele, ktorá zachytáva časť jej života, keď začínajú tikať biologické hodiny a stupňuje sa spoločenský tlak na jej rolu ženy – matky.
„-Niektorí krstia deti, my krstíme knižky, -
nadhodí moja mama
jedno ráno
Má to znieť veselo a vlastne aj pyšne
No ja aj cez telefón vidím
ako sa jej kdesi v strede hlavy
akoby vnútri za nosom
rozkmitalo čosi nenaplnené“
A následne sama padá do osídel pochybností o svojej schopnosti splodiť dieťa. Keď sa to podarí, s hrôzou sleduje zmeny svojho tela a aj svojho postavenia, a aj to, ako sa jej svet po pôrode zrazu zmení. Zúži sa na svet dieťaťa.
„Matka je osamelý objekt
So zanedbanou hygienou
Deprivácia
kočík hore schodmi
modriny na stehne“
Mirka Ábelová nám svoje verše aj čítala a presvedčili sme sa, že je aj skvelou recitátorkou. A pochopili sme, že aj keď „večný pocit nedele“ nie je celkom jej klišé, podobné pocity zdieľajú aj iné mamičky. Len sa to neodvážia, aby boli spoločensky akceptovateľné, vysloviť nahlas. Ábelová sa nebojí, ale nie je preto zlou matkou, aj v básni Večný pocit nedele, po ktorej je pomenovaná celá zbierka, hovorí dieťatku „si jednoznačne to najkrajšie čo som kedy videla“.
A navyše je výbornou poetkou.
Sarkazmom nabité verše odľahčovala skvelá hudobná skupina Family Friend, ktorá v knižnici predstavila aj novú skladbu z pripravovaného albumu Tak sa smej.
Na záver pekného popoludnia musíme konštatovať, že poézia v prebiehajúcej tretej vlne pandémie pomáha nám všetkým – očkovaným aj neočkovaným, verše Mirky Ábelovej si môžete požičať v oddelení beletrie.
PhDr. Ľ. Malá
Galéria
